Historyja

Ahient Škvał i ahient Arefjeŭ: jak KHB atačaŭ Łarysu Hienijuš sieksotami, na jakich jana nie mahła i padumać

Archivy savieckaha KHB u Biełarusi pakul zakrytyja. A ŭ krainach Bałtyi, Polščy, Čechii i va Ukrainie ich rassakrecili. Jak dziejničali savieckija śpiecsłužby, ciapier užo daskanała viadoma. A historyki znajšli navat spravy z KHB savieckaj Litvy, jakija raskryvajuć imiony ahientaŭ, jakija danosili na biełaruskuju intelihiencyju.

Janka i Łarysa Hienijušy paśla viartańnia z łahieraŭ. Fota: Biełaruski dziaržaŭny archiŭ-muziej litaratury i mastactva

Čamu proźvišča Hienijuš uspłyvaje ŭ archivach KHB Litvy? U Vilni žyŭ daŭni znajomy hetaj siamji Adolf Klimovič — siabar Janki Hienijuša pa ŭniviersitecie, sa studenckich časoŭ, a ŭ 1930-ja hady — aktyvist Biełaruskaj chryścijanskaj demakratyi. Sačeńniem za im i za Hienijušami paśla vyzvaleńnia z łahiera zajmalisia časam adny i tyja ž ahienty.

Naprykład, Škvał. Pad hetym hučnym psieŭdanimam chavajecca Alaksandr Kratovič. Jon siadzieŭ u łahiery razam z Klimovičam i danosiŭ na jaho. Paśla vyzvaleńnia taksama apynuŭsia ŭ Vilni, dzie ažaniŭsia z Zojaj Koŭš, dačkoj pravasłaŭnaha śviatara Alaksandra Kaŭša, jaki trahična zahinuŭ u vajnu. Padobna, što hety šlub byŭ dla Kratoviča častkaj śpieczadańnia pa praniknieńni ŭ biełaruskaje koła.

Takija ahienty, jak Škvał, što prajšli surovuju łahiernuju škołu i nie byli vykrytyja i zabityja, asabliva canilisia ŭ KHB. Dyj davier u svaich achviar jany vyklikali bolšy. Dziakujučy adnamu z daniasieńniaŭ Škvała my možam u padrabiaznaściach daviedacca, jak prachodziła pachavańnie Adolfa Klimoviča vosieńniu 1970-ha, što kazała na im i paśla Łarysa Hienijuš. 

Ahienturnoje soobŝienije

Istočnik «Škvał»

24 diekabria 1970 h.

Priniał: Zajančkauskas

Po prośbie žieny Klimoviča istočnik dał tielehrammu riadu lic, čtoby prijechali na pochorony jejo muža v t. č. i Hienijuš. Prijechała žiena Hienijuš — Łarisa Stiepanovna [tak jaje nazyvaŭ u dakumiencie ahient] Hienijuš na pochorony. Pri vychodie iz avtobusa — Hienijuš sprosiła u Klimovič — kto eto, ukazyvaja na žienu istočnika. — «Eto žiena chorošieho prijatiela mojeho muža», — otvietiła ta.

Klimoviča choronili na jeho rodinie — 80 km ot Vilniusa. Vo vriemia dorohi istočnik poznakomiłsia s Hienijuš — na obratnom puti ona poprosiła jeho k siebie. Vmiestie užinali i na śledujuŝij dień vmiestie provieli, posieŝaja mahaziny.

Kohda choronili, t. je. opuskali v mohiłu hrob — Hienijuš podošła k istočniku i skazała, čto žie eto takoje, nieužieli nikto nie vystupit? Nieužieli strach ovładieł vsiemi? Nieužieli on nie zasłužił chorošieho słova? I pośle toho, kak užie mohiła była zasypana — Hienijuš vystupiła, hovoriła ona minut 10—15.

Ona skazała: «My choronim primiečatielnoho čiełovieka. On otdał biełorusskomu narodu vsiu svoju žizń. Spasibo, spasibo tiebie, Adolf Justinovič, za vsio to chorošieje, čto ty sdiełał dla biełorusskoho naroda. U každoho biełorusa s bolju sžimajetsia sierdcie, uznav, čto tiebia niet. Nizkij tiebie pokłon za vsio to, čto ty sdiełał dla svojeho naroda» i t. d. v takom žie duchie.

Rieċ była chorošaja, i ksiondz sprosił vpośledstvii u istočnika: «Kto eta žienŝina — ona tak ubieditielno hovoriła, čto trohała za sierdcie jejo rieċ i vsio-taki ona śmiełaja i umnaja».

Kohda Hienijuš uznała, kto žiena istočnika — ona skazała: «Vy stali kak by bližie ko mnie. Vied́ ja znała roditielej Vašiej žieny. Naš chutor nachodiłsia vblizi raboty otca, imieł 90 (istočnik zabył količiestvo diesiatin ziemli). Nas raskułačili i vysłali mienia i 2-ch braťjev. V dalniejšiem odnoho brata ubili na vojnie, vtoroj był v armii, sražałsia na storonie anhličan.

Pomniu, kak v Prahie ja vstriečałaś s konsułom i rabotnikom posolstva anhlijskoho i poślednij priedłahał mnie priniať anhlijskoje poddanstvo. V koncie biesiedy on skazał, kto žie vas budiet ochraniať? Ja otvietiła: «Boh», a on nas ochraniajet».

«Znajetie Łar. St. — vied́ ja koje-čto znał o Vas — skazał istočnik. Adolf był moj tovariŝ i koje-čiem dieliłsia. Vot vspomnitie: Vy sprašivali sovieta u Adolfa, jechať li k Vam v Prahu? Eto było let 30—35 tomu nazad».

«Da», — otvietiła ona. «Kromie toho, Vy dołžny znať mojeho ziemlaka Rusaka Vasilija — on žił v Prahie».

Pośle etich słov Hienijuš skazała: «Ja vižu, čto Vy naš siabr (tovariŝ).

Rusak pohib, pohib i jeho archiv i bibliotieka. A vied́ on tak mnoho pomohał biełorusam, on prieuśpievał. Jeho vziali za kartu — on vmiestie s odnim izdali kartu Biełoruśsii, hdie tierritorija była čuť li nie do Smolenska. On skryłsia, no vidia, čto nikoho nie trohajut, viernułsia, i jeho schvatili».

Istočnik rasskazał, čto jemu było iźviestno o Rusakie — on umier v odnom iz łahieriej.

— Vy znajetie, tovariŝ — ja choču ostaviť pośle siebia śled. Každyj čiełoviek dołžien ostaviť pośle siebia, čtoby jeho pomnili. A vriemieni ostałoś niemnoho, nado toropiťsia. Mnie dažie sovietujut druźja iz-za hranicy. Odnaždy prišli i hovoriat: Vy iz priessy, a ja: Otkuda Vy znajetie? Oni — po foto. Otkuda ono u Vas, a iz vašich izdanij. Mnie mnoho pišut. I dołžna skazať, čto za mnoj ustanovlena śležka. V kvartirie był dažie niehłasnyj obysk.

— Otkuda vy znajetie?

— Ludi dobryje vsio žie jesť na śvietie… Ko mnie iz Minska dažie podsyłali. Odnaždy prijechał dla biesiedy i vyzvał mienia vtoroj siekrietaŕ Hrodnienskoho obkoma. Prosił pomoċ im, a ja prosiła uničtožiť zabiehałovki.

Tank Maksim — posovietovał vstupiť v členy Sojuza pisatielej, no stavił usłovije priniať sovietskoje hraždanstvo.

Posłušajtie, možiet, Vy tožie trus, nu nie trus, no nie chotitie podvierhnuť siebia podozrienijam. Vy tohda iditie vpieriod i budietie pokazyvať mnie mahaziny, a ja budu idti szadi.

«Za koho Vy mienia prinimajetie?» — otvietił istočnik.

— Vy znajetie, — prodołžała Hienijuš, — vied́ Klimovič prijezžał vo vriemia niemieckoj okkupacii v Prahu. On chotieł spriatať archiv chadiekov. No było pozdno, t. k. v Prahie hotoviliś k evakuacii, i było nie do nieho.

— My chotieli prijechať k Vam s Adolfom, — skazał istočnik.

— Naprasno nie prijechali. Vied́ v etom hodu mnie 60 let, a on dažie tielehrammy nie dał. Ja sprosiła u jeho žieny. Pobojałsia — tak otvietiła ona. Možiet, i Vy poboitieś imieť s nimi śviaź.

— Ja žie nie imieł Vašieho adriesa, vied́ tielehrammu ja dał na bolnicu.

Łarisa St. dała adries. Prosiła dostať Ruda pravo [hałoŭnaja hazieta kamunistyčnaj Čechasłavakii] i prosiła sdiełať očki.

— Prijedietie, budietie žiełannym hostiem.

Istočnik posovietovał vsio žie sdierživať siebia.

— Čto žie ja lišnieje skazała?

— A vot za užinom Vy skazali, čto v Biełoruśsii vy nie choziajeva, i čto Biełoruśsija — eto kołonija. A kto znajet, kto był za stołom, povieŕtie, nado byť ostorožnieje. Ja prišlu Vam kodieks Biełorusskoj SSR, čtoby Vy oznakomiliś s niekotorymi staťjami.

Frahmient dakumienta KHB Litoŭskaj SSR, u jakim raskryvajecca asoba ahienta Škvała. Krynica: Asoby archiŭ Litvy

Dalšie:

— A počiemu Vam, jeśli chvatit sił, nie rabotať v žurnałach? Vas nie zastavlali pieť difiramby v KHB, vied́ žiť niemnoho ostałoś, mnoho li Vy znajetie o Biełorusskoj SSR, da i pojechať, nužny dieńhi. A na marki vriad li razhonišsia. Podumajtie, Łarisa Stiepanovna, nad vsiem, čto ja skazał. Možiet i Vy nie na vsie 100% pravy.

— Vy zastavili mienia prizadumaťsia, a ja choču Vam zadať śledujuŝij vopros. Vy kak tovariŝ Klimoviča — on Vas stavił v iźviestnosť, čto im była opublikovana staťja… Kak Vy otnositieś k etomu?

— Mnie Adolf čitał etu staťju, no v niej absolutno ničieho niet. K tomu žie eto on pod davlenijem napisał.

— Kak ni hovoritie, a ja by nie podpisałaś by. Vied́ Vy znajetie, čto ja tožie jechała na (Biełorusskij) konhriess, no opozdała. Kak žałko, čto ja nie smohu pobyť s Vami podolšie. Vierno, čto my by našli s Vami obŝich znakomych. Koho Vy znajetie v Intie?

— Mnohich. V častnosti, Šišiel o Vas otzyvałsia očień chorošo. Kažietsia, Vy ostavili jemu? On čitał Vaši stichi?

— Da, ja mnoho čitała tohda, i vsio žie stichi sčitaju, čto ostavili svoj śled. Ludi čitali ich. A v nich była riealnosť i duša. No ja nie choču zachodiť k nim — bojahuzy, trusiški — dažie pozdraviť pobojaliś. A lvovskij žurnał straničku pośviatił mnie i nie zabył pozdraviť mienia. I prosił mienia prisłať vospominanije o Lesie Ukrainkie. Vied́ ja s nimi była znakoma i vstriečałaś za hraniciej [vidać, majecca na ŭvazie siamja siastry ŭkrainskaj paetesy Lesi Ukrainki Alaksandry Kosač-Šymanoŭskaj, ź jakoj Łarysa Hienijuš žyła ŭ Prazie pa susiedstvie. Sama Lesia Ukrainka pamierła ŭ 1913 hodzie, tamu Hienijuš asabista jaje viedać, adpaviedna, i mieć uspaminaŭ nie mahła].

— A Vy napišitie — vyčierknitie. Povieŕtie, i eto napiečatajut…

Rasstaliś kak chorošije druźja. Istočnik prosił prijezžať i nie zabyvať.

Ona v svoju očieried́ otvietiła, čto vstrietiła čiełovieka, kotoryj nie znajet svojeho jazyka — no dušoj naš.

«Škvał»

Spravka: Klimovič — objekt DON. Hienijuš Ł. A. razrabatyvajetsia Hrodnienskim Upravlenijem KHB.

Mieroprijatije: Po prośbie nač. otdielenija 2 otdieła Hrodnienskoho UKHB majora t. Horiačieva — ah. «Škvał» maršrutirovať k Hienijuš. Kopiju v UKHB h. Hrodno.

Zadanije: Ahientu po Hienijuš budiet otrabotano piśmienno v śviazi s jeho maršrtutirovanijem k Hienijuš.

Opierupołn. 5 otdieła KHB pri SM LIT SSR ZAJANČKAUSKAS

Spravazdačy pra Janku i Łarysu Hienijušaŭ davaŭ i ahient Arefjeŭ, jakoha, naadvarot, chacieli praz Hienijušaŭ padklučyć da raspracoŭki Klimoviča:

KHB pri SM Biełorusskoj SSR razrabatyvajetsia vozvrativšijsia iz zaklučienija biełorusskij nacionalist Hieniuš Ivan, rabotajet v odnoj iz bolnic hor. Słonima, Hrodnienskoj obłasti. Jeho žiena Hieniuš Łarisa, v prošłom iźviestnaja biełorusskaja poetiessa, takžie otbyvała nakazanije za nacionalističieskuju diejatielnosť.

Klimovič i Hieniuš s 1923 do 1928 hh. vmiestie učiliś v Pražskom univiersitietie, hdie sostojali v «Studienčieskoj siekcii biełorusskoj hromady». Pośle razhroma hitlerovskich vojsk v Biełoruśsii, v 1944 h. Klimovič biežał v Čiechosłovakiju, hdie niekotoroje vriemia ukryvałsia u Hieniuš.

Razrabotku Hieniuš I. i Hieniuš Ł. viediot provieriennyj ahient KHB pri SM BSSR «Arief́jev», kotoryj polzujetsia u nich dovierijem.

«Arief́jev» iz Biełoruśsii, hdie on proživajet, pieriodičieski prijezžajet v Vilnius k svojej matieri, znakom s riadom biełorusskich nacionalistov.

Ischodia iz etoho, sovmiestno s KHB BSSR produmať mieroprijatija po vvodu ahienta «Arief́jeva» v razrabotku Klimoviča čieriez Hieniuš Ivana.

Fota vilenskich biełaruskich dziejačaŭ, jakoje zachavałasia ŭ archiŭnaj spravie KHB Litvy. Zroblena ŭ 1957 hodzie. Źleva naprava: litoŭskaja paetka Ona Miciucie, žonka biełaruskaha dziejača Janki Šutoviča; były biełaruski deputat polskaha Siejma troch sklikańniaŭ Fabijan Jaremič; Alaksandr Kratovič, jon ža ahient Škvał; kolišniaja nastaŭnica Vilenskaj biełaruskaj himnazii Alena Sakałova-Lekant; Janka Šutovič; žonka Kratoviča Zoja Koŭš ci, jak jaje zvyčajna zvali, Kaŭšanka; Adolf Klimovič; astatnija try asoby nie vyznačanyja. Usie pieraličanyja, aprača Ony Miciucie, tolki što vyzvalilisia z savieckich łahieraŭ. Fota: Asoby archiŭ Litvy

Pakolki ahient karystaŭsia davieram siamji Hienijušaŭ, čekistam nie skłała nijakaj ciažkaści ŭvieści jaho ŭ raspracoŭku, tym bolš što sam Janka Hienijuš pryjazdžaŭ da jaho ŭ hości ŭ Baranavičy i spyniaŭsia na načleh. Pra ŭsie ich hutarki my možam daviedacca padrabiazna sa spravazdač sakretnaha infarmatara Arefjeva (asabovaja sprava № 1104). Voś ahienturnaje daniasieńnie, adpraŭlenaje 5 vieraśnia 1960 hoda padpałkoŭniku Łosievu:

Letom s. h. v hosti k istočniku dvaždy prijezžał I.P. Hieniuš… Hieniuš zajavił, čto v Baranoviči on prijechał otdochnuť ot domašnich chłopot, tak kak jeho očień utomlajut zaboty o vnukie. O svojej žiźni v Zielvie Hieniuš skazał, čto živiotsia im matierialno niepłocho, t. k. Łarisa Antonovna rabotajet siestroj-choziajkoj v bolnicie.

Odnako moralno Hieniuš čuvstvujet siebia v Zielvie płocho, nie imiejet druziej, nie s kiem pohovoriť otkrovienno…

O svoich zielvienskich tovariŝach po rabotie Hieniuš otzyvajetsia płocho, sčitajet ich małohramotnymi, niekulturnymi, ṕjanicami. On vyražał bolšuju obidu po povodu toho, čto miestnyj komitiet zielvienskoj bolnicy otkazał jemu v chodatajstvie (ili riekomiendacii) dla pojezdki v kačiestvie turista v Čiechosłovakiju. Hieniuš skazał istočniku, čto on nie ostavlajet svojej miečty: dobiťsia razriešienija ujechať na postojannoje žitielstvo v Čiechosłovakiju…

Hieniuš rasskazyvał, čto jeho syn Jurij biezuśpiešno dobivajetsia razriešienija pieriejechať pohostiť v Zielvu (polskije vłasti jakoby otkazali jemu v razriešienii, a žiena Jurija biezuśpiešno dobivajetsia razriešienija sjezdiť v Polšu). Istočnik vyskazał ubieždienije, čto łučšie vsieho było by dla Jurija, jeśli by on pieriejechał v BSSR na postojannoje žitielstvo, no Hieniuš vozraził, čto on etoho nie žiełajet, čto jemu nie chotiełoś by tieriať šansy na vyjezd vsiej sieḿji za hranicu…

Vtoroj raz Hieniuš hostił u istočnika tri dnia v koncie ijunia (priblizitielno)… Mnoho hovorili po raznym voprosam, v tom čiśle na miedicinskije tiemy. Hieniuš žałovałsia, čto Łarisie očień trudno rabotať v dołžnosti siestry-choziajki. Istočnik sovietovał, čto mnoho razumnieje było by vziaťsia za litieraturnyj trud, na čto Ivan Pietrovič vozraził, čto «Łarisa nie umiejet pisať tak, kak tiepieŕ triebujetsia».

Z daniasieńnia aśviedamiciela my možam daviedacca, jakija pytańni chvalavali Janku Hienijuša ŭ hety čas:

Hovoria o vnutrieńniej politikie sovietskoho pravitielstva, Hieniuš vyražał svoje niedovolstvo po śledujuŝim pričinam: 1) biełorusskij jazyk tolko oficialno sčitajetsia hosudarstviennym, v diejstvitielnosti žie hospodstvujet russkij jazyk, 2) mołodoje pokolenije rastiet biezydiejnoje, biesprincipnoje, 3) niet svobody słova, 4) niet diemokratii i t.d.

Ź vielmi vialikaj vierahodnaściu asobu Arefjeva taksama možna vyznačyć užo ciapier. Kali mierkavać pa faktach ź bijahrafii infarmatara, što zhadvajucca ŭ jahonych daniasieńniach (mieŭ šyrokija znajomstvy ŭ asiarodździ byłych zachodniebiełaruskich dziejačaŭ, pracavaŭ u śfiery miedycyny, byŭ asudžany i nie reabilitavany), im moh byŭ doktar z Baranavič, aktyŭny dziejač davajennaha biełaruskaha studenckaha ruchu ŭ Vilni, apošni staršynia Biełaruskaha studenckaha sajuza Usievaład Karol (1919—1984).

Pavodle historyka Ihara Vałachanoviča, Karol paśla pačatku niamiecka-savieckaj vajny ŭ 1941 hodzie evakuiravaŭsia ź Vilni na ŭschod, dzie skončyŭ škołu Hałoŭnaha raźviedvalnaha ŭpraŭleńnia SSSR. Paśla hetaha jon u jakaści radysta zakidaŭsia ŭ składzie savieckich dyviersijnych hrup na akupavanuju terytoryju. U 1942 hodzie aryštavany niamieckim SD u Vilni, zavierbavany im, a paśla taho žyŭ i pracavaŭ u Miensku i Baranavičach.

U 1944 hodzie Usievaład Karol byŭ aryštavany ŭžo savieckimi śpiecsłužbami, u 1946-m asudžany na 10 hadoŭ źniavoleńnia, adbyŭ ich u Piačorskich łahierach. Mienavita tam ź im, chutčej za ŭsio, i paznajomiŭsia Janka Hienijuš, bo taksama častku svajho łahiernaha terminu adbyvaŭ u tych miaścinach. Niezdarma pry ŭzajemnych sustrečach ahient Arefjeŭ siarod inšaha dzielicca z Hienijušam i kantaktami kolišnich łahiernych znajomych, jakija žyvuć u Baranavičach.

Kamientary

Ciapier čytajuć

Ukraincy padarvali aporu Krymskaha mosta. Ale toj ustajaŭ1

Ukraincy padarvali aporu Krymskaha mosta. Ale toj ustajaŭ

Usie naviny →
Usie naviny

U Asipovickim rajonie pryznali «darmajedami» ludziej ź psichičnymi zachvorvańniami1

Fejsbuk-staronku Lavona Volskaha pryznali «ekstremisckaj»2

$5000 za mietr. U Minsku źjaviŭsia premijalny dom, jaki pa canie pieraplunie navat Depo5

Što IT-biznes dumaje pra Hannu Rabavu, novuju kiraŭnicu Parka vysokich technałohij?8

Rasija prapanavała prypynić ahoń na asobnych učastkach frontu na 2—3 dni8

Prapahandyst Sałaŭjoŭ zaklikaŭ rasstralać sałdata, jaki zapościŭ videa pra ataku dronaŭ20

U Stambule damovilisia tolki pra novy abmien pałonnymi

U Minsku znajšli biełaruskija kłubnicy pa 10 rubloŭ za kiłahram

Mikałaj Šarśnioŭ pierastaje kiravać biełaruskim futbołam2

bolš čytanych navin
bolš łajkanych navin

Ukraincy padarvali aporu Krymskaha mosta. Ale toj ustajaŭ1

Ukraincy padarvali aporu Krymskaha mosta. Ale toj ustajaŭ

Hałoŭnaje
Usie naviny →

Zaŭvaha:

 

 

 

 

Zakryć Paviedamić