Sistemu elektronnaj rehistracyi čyhunačnych kvitkoŭ u Biełarusi ŭviali paŭhoda tamu. Adnak prablemy zastajucca dahetul.
U pieršy dzień novaha hoda mnie daviałosia skarystacca prahresiŭnym novaŭviadzieńniem Biełaruskaj čyhunki. Ja prajšła tak zvanuju elektronnuju rehistracyju i nabyła kvitki praź internet.Pieravahi vidavočnyja: nie treba tracić niervy ŭ doŭhich čerhach kasaŭ.
Tłumaču: prosta nabyćcio kvitka praź internet samo saboj nie vyzvalaje ad nieabchodnaści pieravodu jaho z «anłajnu» ŭ «afłajn». Usio roŭna daviadziecca adstajać u adnoj čarzie ź mienš «prahresiŭnymi» pasažyrami, kab zarehistravać užo apłačany kvitok.
A elektronnaja rehistracyja vyhladaje sapraŭdnym krokam napierad da suśvietnych standartaŭ. Faktyčna, usio, što vam treba, — heta zapoŭnić elektronny błank i nacisnuć knopačku z adpaviednymi słovami. I vy aŭtamatam traplajecie ŭ śpis, jaki paśla atrymlivajuć pravadnicy. I iści ŭ kasu ŭžo nie treba. Takim čynam, dastatkova nazvać pravadnicy svajo imia i paćvierdzić svaju asobu.
Mienavita z apošnim u mianie vyjšła niespadziavanka. Nabyła ja dva niaščasnyja kvitki — sabie i siabru — sa svajoj bankaŭskaj kartki, nacisnuła «prajści elektronnuju rehistracyju».
A potym vyśvietliłasia, što chłopiec nie mieŭ pry sabie pašparta.I choć u praviłach zapaŭnieńnia značyłasia, što najaŭnaść dakumienta abaviazkovaja, vyrašyli, što «prakacić» i bieź jaho. Urešcie, kali kuplaješ kvitok u kasie, jon nie patrebny. Dyj druhi dzień novaha hoda jak-nijak…
I voś tabie maješ: maładaja pravadnička pajšła na pryncyp. I sa słovami «ja pracu hublać nie źbirajusia» admoviłasia puścić chłopca na ciahnik Mahiloŭ—Minsk biez pašparta.Ani elektronnaja kopija dakumienta na noŭtbuku, ani maje jenki nie pierakanali adkaznuju pracaŭnicu čyhunki.
Voś vam i sučasnyja technałohii: biez pašparta elektronny kvitok nie spracavaŭ. Pry hetym pałova pasažyraŭ z «realnymi» kvitkami, nabytymi ŭ kasie, jechała biez dakumientaŭ.
Atrymlivajecca paradoks: meta elektronnaj rehistracyi — maksimalna spraścić praceduru nabyćcia biletaŭ, źmienšyć čerhi i jak vynik aščadzić hrošy za košt skaračeńnia štata kasirak.
Ale z farmalnych pryčyn hetaja pracedura zastajecca składanaj.
Niezrazumieła, čamu nielha spraścić praviły zapaŭnieńnia elektronnych kvitkoŭ. Navošta dla rehistracyi ŭ miežach krainy zapaŭniać pašpartnyja źviestki? Niaŭžo, kab trapić z Mahilova ŭ Minsk, čyhuncy važnyja vaša imia pa baćku i data naradžeńnia?
U vyniku ja pajechała ŭ Minsk, chłopiec zastaŭsia ŭ Mahilovie. Nastroj byŭ sapsavany. Dy jašče ŭ vahonie pravadnica i jaje načalnica tyckali palcami ŭ «Instrukcyju pa zapaŭnieńni elektronnych biletaŭ», maŭlaŭ, nie naša heta prydumka. «My za toje, kab hetu rehistracyju ŭvohule admianili», — kazała adna ź ich. «Ź joj tolki hałaŭny bol: čałaviek zrobić u kvitku dźvie abdrukoŭki — my ŭžo musim nie puskać».
Mižvoli ŭzhadałasia, jak dva hady tamu na vakzale ŭ niamieckim Dziusieldorfie, da majho ździŭleńnia, nie było nivodnaj kasy.Zamiest ich — bankamaty pa prodažy kvitkoŭ, apłata — kartkaj ci hatoŭkaj. Nie sustreła ja tam i pravadnic.
P.S. Jakoje ž było ździŭleńnie pravadnicy, kali na pieronie ŭ Minsku mianie čakaŭ… moj siabar, jakoha jana nie puściła ŭ vahon. Jon złaviŭ maršrutku na vakzale.
Kamientary