«Zapomni: 2027-my» — Ała Puhačova pradkazvaje pieramieny
U novym intervju rasijskaja śpiavačka raskazała, jak rasčaravałasia ŭ Pucinie, pra svaje tajemnyja pryjezdy u Rasiju, pradčuvańnie budučyni, płany na dom u vioscy Hraź i razmovy ź dziećmi.
Ała Puhačova. Skryn videa: skazhigordeevoy / YouTube
«Ja doŭha dumała, «ale ž Pucin nie durny čałaviek». Ja ž jaho viedaju. Ja hałasavała. Ja była ŭ takim zachapleńni. Dumaju, nu voś, narešcie. Pa-pieršaje, jon havaryŭ nadzvyčaj pravilnyja rečy. Navat pra Ukrainu. (…) Uvohule ŭsio toje, što ja dumała, jon heta havaryŭ. Heta prosta kumir. Dumaju: «Jaki čałaviek», — ščyra pryznajecca Ała Puhačova ŭ intervju Kaciarynie Hardziejevaj.
Pierałomnym momantam, pa słovach śpiavački, stała trahiedyja z padvodnaj łodkaj «Kursk»:
«Vielmi mianie pachisnuła, niejak ja napružyłasia, kali «Kursk» patanuŭ. Ja dumała, zaraz prybiažyć, dumaju, oj, biedny, zaraz jamu treba z Sočy biehčy, usich suciašać. A jon nie pryjechaŭ».
Ale, jak pryznajecca Ała Barysaŭna, jana da apošniaha jašče sumniavałasia ŭ tym, jaki Pucin na samoj spravie čałaviek. I tolki jaho vykazvańnie ŭ intervju Dźmitryju Kisialovu 13 sakavika 2024 hoda kančatkova jaje ŭpeŭniła:
«Ja, darečy, voś prysłuchoŭvajusia da prezidenta. U niečym jašče sumniavałasia ja. Pa roznych žyćciovych pytańniach. I raptam čuju — kaža prezident: «Patrebny ludzi… Taki čałaviek, jaki syty, pjany i nos u tytuniu. Ci navat u kakainie. A z razumnymi składaniej. Z tymi praściej. A z hetymi składaniej. Jany mohuć upłyvać na mierkavańnie. Nam takija nie patrebnyja».
«I ŭ mianie kamień z serca zvaliŭsia», — pryznajecca jana.
Puhačova śćviardžaje, što ŭ jaje jość «čujka» nakont budučych padziej. Na pytańnie, što budzie dalej, jana adkazała zahadkava:
«Ja daŭno žyvu, i kali voś heta nadychodzić, ja heta adčuvaju. Nie budu tłumačyć jak. Ja viedaju, što budzie dalej, ale nie maju prava kazać. Davaj dažyviom da 2027 hoda. Zapomni — 2027 hod».
Pra Rasiju, Ukrainu i ludziej
Havoračy pra Rasiju, Puhačova adznačaje, što ličyć jaje vialikaj krainaj, jakoj nie chapaje adnoj važnaj rysy. «Vialikaja dziaržava, jakoj, praŭda, adzinaha nie chapaje — heta vielikadušnaści. Vialikaja dziaržava — heta vielikadušnaść. Tady heta vialikaja dziaržava», — ličyć jana.
Jana taksama vykazałasia pra vajnu va Ukrainie, paraŭnaŭšy žadańnie niezaležnaści z žadańniem žyć u asobnaj kvatery:
«Jak na palcach rastłumačyć, što niekatoryja ludzi nie chočuć žyć u kamunałcy. Chočuć asobnyja kvatery. Heta razumiejecca. A kali kažuć, što niezaležnaści chočuć, to heta značyć «usio, nie!».
«Nu, heta ž brat tvoj!» — davodzić Puhačova i pryvodzić u jakaści prykładu svaje adnosiny z bratam:
«U mianie brat taksama niezaležny byŭ. Chacieŭ niezaležnaści. Kali łaska. Dapamahała jamu va ŭsim. Choć nievynosna było prosta. Prychodziŭ, stralaŭ u stol. Jon niešta byŭ zusim chvory, viadoma, čałaviek. Ničoha. I dzieciam ja dapamahła. Tak pavinny ludzi pastupać. Jany pavinny pierš za ŭsio razmaŭlać. Handlavać. Jany pavinny ŭśmichacca. Jany pavinny dumać pra budučyniu, i nie tolki pra svaich dziaciej».
Pra dom u vioscy i tajemnyja pryjezdy ŭ Rasiju
Pa słovach śpiavački, dumki pra mahčymuju kanfiskacyju jaje z Maksimam Hałkinym doma ŭ vioscy Hraź nie vyklikajuć škadavańnia, jak i strata siabroŭ:
«My ž ubuchali ŭsio ŭ hety dom, u viosku Hraź. Škada, što ludzi tak dziŭna, nie pa-ludsku robiać. Jany kažuć, što voś, my jaho kanfiskujem. (…) Niachaj. My ničoha nie stracim. Heta nie strata. Heta vyzvaleńnie. Hetak ža, jak i siabry voś hetyja, jakija adrazu padcisnuli chvasty. Heta nie strata».
Puhačova raskazvaje, što niadaŭna pahladzieła videa dnia naradžeńnia Maksima Hałkina piacihadovaj daŭniny:
«Śviet-śviet narodu. My z zadavalnieńniem prymali ŭsich, ale ja ŭžo čałaviek taki, nie vielmi davierlivy. Ja vydatna razumieła, što ludzi, jakija atačajuć (nam taksama było ź imi cikava i miła), heta było, tak by mović, vyhadnaje znajomstva. Nas niama — jany znachodziać inšaje vyhadnaje znajomstva. Ja ž daŭno žyvu. Razumieješ, u mianie tak było ŭžo. Zastalisia tolki samyja viernyja siabry».
Ała Puhačova pryznałasia, što paśla adjezdu niekalki razoŭ tajemna naviedvała Rasiju i svoj dom u vioscy:
«Što ja takoha zrabiła, kab tudy nie viartacca? Ja i dadomu ŭ viosku Hraź zajazdžała časta, kab paradak niejak tam navodzić. Nu, tak zajedu, pravieru i pajedu. Prosta tam mnie rabić niama čaho ciapier. Što mnie tudy jeździć».
«U mianie jość svaja daroha tajemnaja», — davodzić Puhačova.
Dom Ały Puhačovaj i Maksima Hałkina ŭ vioscy Hraź pad Maskvoj
Paźniej jana pryznajecca, što, kali čuje słova «dom», to ŭjaŭlaje svoj dom u vioscy Hraź:
«U nas adzin dom. Vioska Hraź. Ja ŭvieś čas čuju pra hety dom i ŭsio takoje. Mnie nie dajuć jak by heta ŭsio zabyć».
«Ja naohuł nie zahadvaju nakont viartańnia. Žyviom dalej. Ja dumaju, što voś dzieci kali-niebudź naviedajuć dom. Zrobiać tam muziej kachańnia. Fatahrafij šmat. Nie biaspłatny. Uvachod budzie za nievialikija hrošy», — davodzić žančyna.
Novyja pieśni pra vajnu
Jak pryznajecca śpiavačka, adzin raz jana parušyła tajamnicu pryjezdaŭ u Rasiju, kali minułym letam akramia naviedvańnia doma ŭ vioscy Hraź zajechała na studyju zapisać dźvie novyja pieśni: «Pabačyli mianie, a tak nichto i nie zaŭvažaŭ», — pryznajecca Ała Barysaŭna.
Pa słovach śpiavački, na studyi jana zapisała dźvie novyja pieśni — «Mama» i «Pacałunki vajny».
«U mianie hetyja vieršy «Mama» ni z taho ni ź siaho ŭźnikli. Nu, to-bok zrazumiełaja sprava, što vajna, i ludziej škada, i maci škada, i synoŭ škada. Mnie sama voś hetaja situacyja… Ja zaŭsiody jaje pieražyvaju. Ad čystaha serca pieražyvaju, što tak nielha, nielha, nielha.
I voś ja napisała vieršy. I chacieła ich napisać vielmi prymityŭna. To-bok voś tak, kab heta jak voś čałaviek prosta havoryć. Nu, biez usialakaj tam mocnaj paezii.
I tak vyjšła, što ja ich pračytała našaj pamočnicy Aksanie. I hladžu, tak jaje praniało, što i mianie praniało. (…) A kali Andrej Misin prapanavaŭ napisać muzyku pad hetuju spravu, jon hienij. Tam nie stolki tekst hety, a jakaja muzyka, jakuju muzyku jon padkłaŭ. Ja sama kožny raz słuchaju i ravu. Kožny raz».
«Ja pavinna paśpieć usio skazać dzieciam, jak treba žyć»
Razvažajučy pra maciarynstva, Ała Puhačova adznačaje, što dośvied maciarynstva ŭ 60 hadoŭ kardynalna adroźnivajecca ad taho, što byŭ u 20. Hałoŭnaja roźnica, jak ličyć śpiavačka, u hadach i žyćciovym dośviedzie, jakija dazvalajuć całkam pryśviacić siabie dzieciam.
«Ty bolš ceniš hetyja momanty. Ty nikudy nie śpiašaješsia. Ty ŭsio zrabiŭ. Ty całkam i poŭnaściu možaš addać siabie dzieciam», — tłumačyć jana.
Puhačova pryznajecca, što jaje starejšaj dačce Kryścinie było ciažej, bo maci časta adsutničała. Pry hetym, pa słovach Puhačovaj, jana metanakiravana rychtavała dačku da samastojnaha žyćcia na vypadak, kali z samoj śpiavačkaj niešta zdarycca z-za pastajannych pieralotaŭ.
Hałoŭny pasył byŭ u tym, kab dačka nie była traŭmavanaja i viedała, što «treba praciahvać žyć, rabić, i ŭsio».
«Inakš tady što? Ja darma ciabie lubiła, što ty ž taki słaby čałaviek. Što ja na niabiosach pasaču za hetym i budu radavacca», — tłumačyć žančyna.
Takoje śvietaŭsprymańnie, jak raspaviała Puhačova, sfarmavałasia ŭ jaje jašče ŭ škole. Jana stała śviedkaj trahiedyi, kali jaje adnahodak ledź nie skončyŭ žyćcio samahubstvam paśla śmierci maci, da jakoj byŭ mocna pryviazany. Junaja Ała tady znajšła słovy, kab pierakanać jaho žyć dalej. Jana kazała, što mama ŭsio bačyć ź inšaha śvietu i budzie mocna zasmučanaja jaho słabaściu:
«Jak ty možaš tak padvieści mamu? Jana ž usio roŭna žyvaja. Inšaje žyćcio ŭ jaje ciapier. Jana bačyć ciabie. Nu, što ž ty jaje tak zasmucić pavinien?». Paśla hetych słovaŭ, pa ŭspaminach śpiavački, chłopiec jak by praśviatleŭ.
Hetuju žyćciovuju navuku Puhačova pieraniesła i na vychavańnie dziaciej. Jana adkryta razmaŭlaje ź imi na składanyja temy, u tym liku pra žyćcio i śmierć, adčuvajučy, što pavinna padrychtavać ich da ŭsiaho.
«Ja pavinna paśpieć usio vam skazać, jak treba žyć», —kaža jana, navat kali dzieci žartujuć, što jana «nudzić». Pa słovach Puhačovaj, takija ščyryja razmovy nie pałochajuć, a naadvarot, prynosiać joj spakoj i navat «padaŭžajuć žyćcio».
Čytajcie taksama:
Kryścina Arbakajcie, jakoj zabaranili ŭjezd ŭ Łatvii, budzie sudzicca